Kázání P. Jozefa Kováčika na Svatém kopečku 2.9.2012


„Synu, v pokore konaj svoje práce a milovať ťa budú viac ako najslávnejších ľudí.“- slová knihy múdrosti, ktorá patrí do Starého Zákona. Dnes sú v móde knihy, ktoré prinášajú citáty slávnych ľudí. Radi si ich prečítame, pripíšeme ich na blahopriania, či svadobné oznámenia.

Ale koľko z týchto kníh zhromažďujúcich slávne výroky a citáty sa môže pochváliť, že je sú inšpirované samotným Bohom? Kniha Sirachovho syna takou je. Spája sa v nej ľudský talent s Božou múdrosťou.

No dobre, ale čože je to za múdrosť, povieme si pohľadom dnešného človeka, hovoriť o pokore? A že vraj nás budú milovať viac, ako najslávnejších ľudí?

Naša skúsenosť je iná. Veď stredobodom záujmu sú ľudia, ktorí majú k pokore veľmi ďaleko. Tak kde je pravda?

V starovekom Grécku bolo vrcholom dokonalosti dosiahnutie čností. Čnostný človek bol pokladaný za toho, ktorý si zaslúži obdiv. Ale nie zriedka sa stávalo, že práve čnosť viedla k situáciám vyjadreným v úsmevnej vete, že mojou najväčšou pýchou je moja skromnosť... Iba ľudské úsilie o dokonalosť nás môže viesť nie ku skromnosti, ale naopak, k pýche a pohŕdaniu.

Čo je teda nevyhnutné k tomu, aby bol človek skutočne pokorný? Pritom si však nesmieme zamieňať pokoru s úslužnosťou a servilnosťou. Dovolím si tvrdiť, že neexistuje skutočná pokora bez modlitby. No jasné- farár, o čom inom by mohol hovoriť, vykĺzlo možno z úst niektorých z vás. Ale poďme sa nad tým na chvíľu spoločne zamyslieť.

David Torkington vo svojej trilógii Pustovník, Prorok, Mystik, opisuje prípad kňaza, ktorý po rokoch kňazskej služby zrazu zisťuje, že je vyprahnutý. Akoby zrazu prišiel o všetku radosť v živote. Všetko robí automaticky, cíti nechuť k modlitbe, dostáva sa do depresií. Prostredníctvom mladej ženy spoznáva pustovníka Petra, žijúceho na malom ostrove. Hoci na prvé počutie ním pohŕda ako čudákom, potom, ako ho osobne spozná, nadviaže s ním osobný vzťah. Peter mu pomáha postupne porozumieť modlitbe a vedie ho po ceste duchovného života. Ak by sme čakali nasládly román, alebo suchú príručku, budeme prekvapení živosťou i aktuálnosťou.  

„Nepriblížili ste sa k hmatateľnému a plápolajúcemu ohňu ani k čierňave, temnote a búrke ani k zvuku poľnice a hrmotu slov. Tí, čo ho počuli, prosili, aby sa im už tak nehovorilo.“ To je skúsenosť pisateľa listu Hebrejom. A my, ruku na srdce, zostávame pri počutí týchto slov väčšinou buď v pomykove alebo tieto slová radšej prepočujeme.

Dnes veľa ľudí túži po duchovných zážitkoch. Mnohí si myslia, že si ich sami môžu privodiť, alebo si ich kúpia na kurzoch vymývania mozgov.

Mystická skúsenosť je však súčasťou tradície Katolíckej cirkvi. Kontinuálne. Mystika je dar. A zároveň tajomstvo. Je darom Boha. Prichádza vtedy, keď o tom Boh rozhodne. Prichádza však do prostredia, ktoré je pripravené. Opäť spolupráca človeka a Boha.

Vráťme sa opäť k Torkingtonovi. Peter v románe vysvetľuje svojmu priateľovi stupne, ktorými človek prechádza na ceste modlitby.

Tieto etapy prirovnáva k ľudskému životu. Najskôr sme ako batoľatá a učíme sa rozprávať. Aj v modlitbe prichádzajú chvíle, keď sa učíme vyjadrovať ju slovami. Pomáhajú nám rôzne modlitby. Predlohy modlitieb svätých, výraznou pomôckou je nám Sväté Písmo, no najväčší vzor máme v modlitbe Otče náš. Tak učil Ježiš modliť sa svojich učeníkov.

Po období batoliat a detí prichádza obdobie adolescentov. Dospievame. Prechádzame od modlitby formálnej, vyjadrenej presnými formami ku modlitbe meditatívnej. Dobrá duchovná literatúra a Sväté Písmo nám ponúkajú množstvo duchovnej potravy, pri ktorej sa zastavíme a plní nadšenia pociťujeme Božiu prítomnosť. Zmysly a emócie sú vkladané do modlitby a my máme pocit, že sa modlíme celým telom.

Po čase však pocity začínajú vyprchávať a my, hoci sa modlíme pravidelne a dokonca modlitbe, teda vzťahu s Bohom venujeme naozaj kvalitný čas, nielen ten, ktorý zostane, začíname cítiť vyprahnutosť. Začíname byť znechutení, možno sa i búrime a dokonca po určitom čase začíname o modlitbe a jej význame radikálne pochybovať. Povedali by sme, typickí adolescenti-pubiši. Torkington, ktorý je majstrom v prenášaní duchovného obsahu do románovej podoby, však upozorňuje, že je to prirodzené a nesmieme sa toho zľaknúť. Potrebujeme vtedy pri sebe niekoho, kto nám to všetko objasní a umožní nám v živote modlitby pokračovať. Aj jeho románoví hrdinovia, kňaz a pustovník Peter sú toho príkladmi. Práve v tejto fáze je veľkým nebezpečenstvom pýcha. Tá sa môže prejaviť v tom, že sa snažíme za každú cenu rozdávať to, čo sme už v adolescentnom veku dosiahli. A tak zakladáme modlitebné skupiny, vedieme, ich, sme vodcami a zrazu- sme sami v kríze. Naša vlastná pýcha nám však neumožní si ju priznať a niekedy to končí zle. To je prípad rôznych siekt, guruov, ale priznajme si, i niektorých skupín v rámci Cirkvi. Poznáme techniky, ako nabudiť určitý duchovný stav plný nadšenia a elánu, no nie sme schopní ponúknuť sprievodcu na ďalšej ceste.

A tou je prechod do sféry mystiky. Nie, nie som odborníkom na mystiku, ale práve preto som si so záujmom prečítal Torkingtonov román. Vysvetľuje tam totiž situácie v duchovnom živote, ktoré väčšina ľudí, ktorí sa o modlitbu zaujímajú prežije, no je z nich bezradná. Sú to skúsenosti preverené vekmi, ktorými prešli i takí mystici ako Svätí Ján z Kríže, či Svätá Terézia z Avily. Noc zmyslov a noc ducha. Kým v prvom prípade ide práve o stav, keď pri modlitbe prestávame cítiť podporu zmyslov a citov, či pocitov, začíname cítiť vyprahnutosť a možno i odpor k modlitbe, v druhom prípade ide pocit, ktorý prežil sám Ježiš v Getsemanskej záhrade- úplnú opustenosť. Ak však dokážeme s Božou milosťou prekonať i toto obdobie, nie raz prichádza stav, ktorý nám umožňuje už tu na zemi zažiť dotyk Boha a jeho prítomnosti.

Je známe, že tieto chvíle veľmi intenzívne prežíval aj Svätý Otec Ján Pavol II. Koľko krát ho našli ležiaceho na zemi vo svojej kaplnke s roztiahnutými rukami v mystickej modlitbe. A koľko krát, ako spomína jeho osobný tajomník, sa mu zdalo, že v takejto modlitbe prešlo iba zopár minút, hoci sa vskutku prešlo 5, alebo 6 hodín.

V skutočnej mystike nejde o odpútanie sa od sveta, únik pred problémami. Naopak, Boh nám v týchto chvíľach dopraje silu a osobitnú pomoc práve pre život tu, na zemi, v týchto problémoch. Pamätám si na rozhovor s jedným s biskupov, keď som bol ešte seminarista- povzdychol si: „Ak kňaz zanedbá modlitbu, odkiaľ bude mať silu premáhať problémy, s ktorými sa bude nutne stretávať?“ Vtedy som to bral možno ako jednu z fráz. Dnes ako desaťročný kňaz to viem plne oceniť. I vďaka vlastným prehrám.

Modlitba teda vedie k skutočnej pokore. Možno sa nám zdá, že to všetko je teória a že je to určené iba ľuďom v duchovnom povolaní. To, čo ma príjemne prekvapilo, bolo v románe práve aplikovanie týchto skutočností na manželský život. Autor krásne popisuje, ako tieto kritéria platia i pre manželské spolužitie a krízy nevyhnutne s ním spojené. I to, že práve v manželskom spolužití môžu obaja kontemplovať Prítomnosť Boha a zažiť stav mystiky. O koľko rozvodov by bolo menej, ak by ľudia rozumeli modlitbe a poznali úskalia manželských kríz...

Zaiste, dalo by sa ešte veľa rozprávať. Poďme však ďalej. Čaká nás osobné stretnutie so živým Bohom v Eucharistii.


| Autor: P. Oldřich Chocholáč | Vydáno dne 06. 09. 2012 | 1485 přečtení |

| Informační e-mail | Vytisknout článek |

Farnosti Mikulovska 2013

Web site powered by phpRS PHP Scripting Language MySQL Apache Web Server